Blog

Po svete chodí veľmi veľa malých detí a je pravdepodobné, že sa nejaké nájde aj vo vašej rodine. Zobrali ste ho už niekedy na prechádzku do prírody alebo len tak do okolia? Ak je váš mladý príbuzný prirodzene zvedavý - a povedzme si, ktoré dieťa nie je? - je radosť sledovať ho, ako objavuje nové veci na každom kroku a za každým rohom. Od farebných húseníc a stôp zvierat v lese cez lietadlá na oblohe a blikajúce hviezdy. O tom všetkom sa dieťa vie spýtať tisíce otázok.

Nerozumiem technickým veciam, a preto ich nemám rada. Nevlastním smartphone, mám radšej mapu ako GPS, autá a bicykle rozlišujem podľa farby, donedávna som nevedela, čo je twitter a často tvrdím, že nové technológie nás raz zabijú. Pri každom vynáleze ako napríklad minitelevízor alebo prenosná fínska sauna ma napadne komentár Simony Stašovaj z Pelíškov: „To muselo dát práce. A přitom je to taková blbost.“ A tak keď Vlado Kaštier spomedul, že prvý TedxSalón bude o aeromobiloch, ohrnula som nosom. Prišla som naň len preto, že som členkou organizačného tímu TedxBratislava.

Skúsenosti z TEDxu a iných konferencií nás už naučili, že kvalita prednášky často nezávisí od počtu titulov a postavenia rečníka. Skvelých myšlienok sa často dočkáme od rečníkov a z oblastí, od ktorých by sme to na prvý pohľad nečakali. Často si hovorím, že každý človek má minimálne jeden príbeh alebo posolstvo, z ktorého by vám padla sánka.

Tretí rok učím na vysokej škole v rámci doktorandského štúdia a keďže školské lavice driem celkovo už dvadsiaty rok, všetky ilúzie o slovenskom školstve sú už preč, ak vôbec nejaké boli. Do študentov preto stále len hustím, že musia na sebe makať a do praxe sa tlačiť už počas štúdia. Väčšine sa teda naozaj neche a dokopať ich k tomu stojí nemalé úsilie. Od teraz im však budem dávať za príklad chalaniska, ktorý ešte len začal študovať strednú školu - Jara Dodoka.

Ak počas jedného talku TEDxBratislava zrazu vypadne zvuk alebo zhasne svetlo, je možné, že na pódiu bude stáť Zdenka Homolová. Cez veľkonočné sviatky sme sa s manželom vybrali na východ Slovenska. Bol to nás rozlúčkový mini road trip s naším starým autíčkom – Fiatom Barchetta, ktorý sme nasledujúci týždeň so slzičkou v oku (hlavne manželovom) plánovali predať. Hlavným dôvodom bolo však navštíviť Zdenku Homolovú - jednu z našich tohtoročných rečníčok.

Workshopy, semináre, diskusie, exkurzie, parties, afterparties ... od skorého rána do neskorej noci a to šesť dní za sebou. Tak vyzeral špeciálny program pre TEDx organizátorov na minuloročnom TEDGlobal v Edinburghu, na ktorom som sa mal možnosť zúčastniť. Spolu s asi 50tkou organizátorov TEDxov z celého sveta sme si rozhodne mali čo povedať. Bolo úžasné sledovať a počúvať, aké odlišné problémy majú organizátori v jednotlivých krajinách, čo ich motivovalo a čo sa im podarilo dosiahnuť.

 

V októbri 2011 som cestovala na konferenciu do Groningenu. Len úplnou náhodou som pár týždňov pred tým videla na internete článok o zvláštnom úkaze, ktorý sa týči na okraji mesta. V najrovnejšej krajine sveta stojí najvyššia umelá lezecká veža na svete. Od tej chvíle mi Excalibur nedal spať. Bolo rozhodnuté, musela som na neho vyliezť. Okrem slušných topánok a laptopu som teda na konferenciu vliekla aj lezecký sedák a topánky. Ako v Holandsku zvykne, a obzvlášť v októbri, celé dni lialo. Po konferencii mi do odchodu vlaku zostávalo ešte pár hodín, previezla som sa teda do areálu Bjoeks, s tým, že si aspoň pozriem ten oranžový falický totem pokrytý chytmi, vypínajúci sa nad jazerom v úplne nepravdepodobnom uhle.