Jazykovedkyňa Lucia Molnár Satinská nás vo svojom rozprávaní prenesie do Bratislavy minulosti, kde bolo na uliciach počuť maďarčinu, nemčinu a neskôr aj slovenčinu. Na príklade svojej rodiny nám vyrozpráva príbeh postupného miznutia maďarčiny v priebehu druhej polovice 20. storočia z bratislavských domácností. A je to aj príbeh Lucie samotnej, ktorej zvedavosť a odhodlanie ju viedli k štúdiu maďarčiny, ktorá v jej dnešnom živote hrá významnú úlohu.
Lucia je jazykovedkyňa a vo svojich výskumoch sa venuje predovšetkým viacjazyčnosti v Bratislave a na Slovensku. Zaujíma ju, čo vplýva na to, prečo sa niektoré jazyky niekde udržia a iné zmiznú. Ako 15-ročná sa začala učiť po maďarsky a dnes maďarčina patrí popri slovenčine a angličtine k jej každodenným pracovným aj súkromným jazykom. K objektu svojho výskumu má osobný vzťah, dalo by sa povedať, že jazyky skúma všetkými zmyslami, a tak sa hranice medzi osobným a pracovným niekedy stierajú. Podľa Lucie jazyky nemožno oddeliť od ich používateľov a používateliek, preto má jej práca nielen vedecký, ale aj spoločenský rozmer.