17 apr Veža uprostred roviny
V októbri 2011 som cestovala na konferenciu do Groningenu. Len úplnou náhodou som pár týždňov pred tým videla na internete článok o zvláštnom úkaze, ktorý sa týči na okraji mesta. V najrovnejšej krajine sveta stojí najvyššia umelá lezecká veža na svete. Od tej chvíle mi Excalibur nedal spať. Bolo rozhodnuté, musela som na neho vyliezť. Okrem slušných topánok a laptopu som teda na konferenciu vliekla aj lezecký sedák a topánky.
Ako v Holandsku zvykne, a obzvlášť v októbri, celé dni lialo. Po konferencii mi do odchodu vlaku zostávalo ešte pár hodín, previezla som sa teda do areálu Bjoeks, s tým, že si aspoň pozriem ten oranžový falický totem pokrytý chytmi, vypínajúci sa nad jazerom v úplne nepravdepodobnom uhle.
Pri vstupe som si spomenula, že som sa prišla pozrieť na Excalibur a zisťovala, či by sa nenašiel niekto, kto by ma odistil aspoň vnútri, keď tak prší, ale vnútorná lezecká hala praskala vo švíkoch a všetci miestni inštruktori boli beznádejne obsadení. Nakoniec som našla mladého chalana, ktorý sa podujal so mnou skúsiť nejaké cesty. Bola som veľmi prekvapená, ako dômyselne bola stena vystavaná. Lezenie na ozajstnej skale a lezenie na umelej stene sa väčšinou vôbec nedá porovnávať. Na skale nie je vôbec zrejmé kam máte ísť, žiadne farebné značky, kde sa chytiť a kde dať nohy, tam nemáte, musíte to sami akosi vymyslieť. Na umelej stene idete jednoducho hore „po zelenej“. V Bjoeks to bolo všetko inak, v ľahkých cestách som zrazu tápala, ako ďalej, rovnako ako na skale. Skvelá skúsenosť.
Asi po pol hodinke na mňa zdola zrazu niekto kričí: „Tak čo, si pripravená zdolať Excalibur? Ja ťa odistím“. Pod stenou stál vysoký blonďák, snáď najtypickejší Holanďan, akého som kedy videla. Začala som sa typicky slovenským spôsobom vyhovárať, že to nejde, nedá sa, lebo prší a je zima a vôbec.
„Tak to tu budeš musieť ostať, kým neprestane.“
„Ale mne ide o dve hodiny vlak!!!“
„Tak nevymýsľaj výhovorky a poď, preto si sem predsa prišla, aby si vyliezla na Excalibur, či nie? Pod previsom aj tak neprší.“
„Previs? Ale ja nie som ktovieaká lezkyňa!!!“, protestovala som.
„To je v pohode, to dáš.“
Vo výške 15m nad zemou som sa dozvedela, že ma istí Gert van der Veen, sám zakladateľ a majiteľ Bjoeks v jednej osobe. Ako som tak fučala hore stenou, októbrový vietor niesol útržky veľmi príjemného rozhovoru o lezení, biznise, živote a strachu z výšky. O 22m vyššie, mi bolo jasné, že tento týpek, ktorý si zmyslel, že postaví lezeckú stenu a vybuduje lezeckú komunitu uprostred totálnej roviny, kde o lezení nikto nechyroval, bude moja krvná skupina.
Moje slovenské „nedá sa, nejde to, nemôžem“ úplne prevalcoval svojim holandským „keď sa chce, tak sa dá“.
A ja veľmi dúfam, že ten istý pocit zanechá v každom z Vás na TEDxBratislava a potom pôjdete stavať svoje vlastné „veže uprostred roviny“, na ktoré ste sa zatiaľ neodhodlali lebo… prečo vlastne?