23 mar O chvostoch a fasádach
Tak som sa minule pozeral na fasády našich univerzít a ich travertínové, patinou pokryté steny na mňa dýchli s takou pýchou, že som sa pokorne rozbehol k ich múrom, ktoré nariekali a kmitali od rozhorčenia. Chcel som, chcem, viem, že musím chcieť, aby z týchto budov nešla iba monumentálnosť, staroba a pýcha, ale hlavne myslenie všetkými smermi, invencia, tvorivosť a budúcnosť.
Ak chceme (pomáhať) tvoriť budúcnosť (už dnes), mali by sme chcieť ľudí inšpirovať k tomu, aby sa na veci pozerali úplne inak ako doteraz. To znamená, že by sme nemali uveriť niektorým už zakódovaným polopravdám, ale vybrať sa tou menej vychodenou cestou. Napríklad neprijať presvedčenie, že vzdelanie má svoju hodnotu preto, lebo ho nazývame „univerzitným“, či iba preto, že je zárukou lepšieho zamestnania, ale skôr preto, že by malo ponúkať niečo iné, širšie, hlbšie, intenzívnejšie. Alebo sa zamyslieť, prečo u nás stále fungujú statické vzdelávacie modely z 19. storočia, keď hlavnou potrebou 21. storočia je príprava na nekonečne dynamické prostredie. Resp. ako učiť deti a študentov v čase, keď existuje stokrát viac zdrojov informácií, vedomostí a poznania ako pred 50 rokmi.
Tá menej vychodená cesta by mala byť prejavom našej slobodnej vôle, ktorú máme a často ju aj využívame. Ale mala by to byť skutočná vôľa a schopnosť rozhodovať sa, či ovplyvňovať veci, nie iba mýtus o voľnom trhu ako kolektívnom vyjadrení slobodnej vôle väčšiny ľudí. Ľudia by mali chcieť, či doslova prahnúť po tom, aby ich mestá, verejné priestory a inštitúcie vyjadrovali ich emócie, zážitky a skúsenosti, a nie iba cenu za prenájom jedného metra štvorcového ročne. Alebo ako raz povedal americký novinár Edward R. Murrow, nemali by sme si mýliť slogany s riešeniami.
Človek je omnoho viac ako len súbor štatistických a ekonomických ukazovateľov. Človek a spoločnosť (a všetky jej prejavy) nie sú len prehľadné a jasne čitateľné premenné v nejakom vzorci – neustále sa vyvíjajú, tvarujú, menia a modifikujú. Všetko sa deje rýchlo a nečakane, ako keď jašterica zhodí kus svojho chvosta preto, aby jej mohol čo najrýchlejšie narásť nový.
Ak chceme niekomu ponúknuť pomoc, riešenie alebo inšpiráciu, ukážme mu čo je pod pokrievkou (polievka), pod tmavými okuliarmi (zasnený pohľad), pod kožou (tukové tkanivo). Povedzme, že cisár je nahý a nediskutujme o šatách, ktoré neexistujú (aj keď sú od Lagerfelda). Povedzme, že travertín a patina na fasáde našich vzdelávacích inštitúcií raz odpadne a my zistíme, že bez fasády, bez patiny a bez sloganov nevieme ako ďalej. A že ten chvost sa akosi nechystá dorásť.