08 júl Čítame aj keď nevidíme písmená
Fínske disko, tancuj s iskrou, s írskou whiskou v ruke
v ktorej svieti živý plášť, zlatý dážď, čo sa sype ako blesk z jasného neba
kde sám bez seba ale spolu s inými vyníma sa moderátor –
– validátor prospechu, generátor smiechu, likvidátor trapasov.
Keď cez farby obrazov žiari radosť z učenia bez zákazov.
Hoci čosi nie je stále v poriadku a psychotickú záhradku
makroekonomík riadi šialený podnájomník burzových indexov
kódexov bez kódov a vortexov nových dynamík
kde modrý koník erdží na zeleno.
Aj keď sme iba na začiatku a sila nášho sviatku
nemeria sa rokmi, dňami, hodinami
driny a otročiny: veď prídu po nás iní, lepší, silnejší
a budú možno hrdinami.
Dubmi. Strojmi?
Čo hučať budú na červeno.
Ale teraz radosť tohto momentu tlačí pred sebou ďalšiu pointu.
Svetov je viac a my sa do nich púšťame. Skúšame vniknúť do hláv a duší
do osláv a postáv tohto príbehu, kde v púšti rastú mestá,
kde baktérie ťahajú nás z mizérie priemerného vkusu.
Kde bez hnusu a hystérie začíname od seba.
Kde potreba hovoriť o mieri a strate slobody
nepotrebuje dôvody. Ani siahodlhé úvody.
Lebo vieme čítať aj keď nevidíme písmená.
Lebo odvaha je bez mena a bez nálepky ale s výkričníkom.
Lebo supravodivý je každý jeden spíker, ktorý (aj keď zaloopuje kliker)
sa vlní v mori so žralokmi sám a rád.
A všetko je trochu naopak – strach sa stratí v tieni rýb
v mori bez omylov a chýb, kde kód pre DEEP
rodí novú realitu. Kde hrdinovia nie sú z igelitu.
Ale z človeka.
Autor: Ivan Lacko, člen TEDxBratislava tímu