30 dec Ako ma novoročné predsavzatia priviedli do tímu TEDxBratislava
Jedno tetovanie, pár predsavzatí, tri cuknutia a milión pochybností, ktoré ovplyvnili moje rozhodnutie stať sa členom tímu TEDxBratislava. Poučte sa z nich.
S poslednou stránkou v diári opäť v duchu bilancujem uplynulý rok, gratulujem si k zvládnutým veciam aj sa pomyselne kopem do zadku za tie nesplnené. Robíte to aj vy? A čo vám za tých 365 dní najviac zmenilo život? Mne predsavzatia. Nemôžem ich úplne doslova nazvať novoročné, pretože sa rodili postupne, po celý rok. Ale spúšťačom bol novoročný záväzok rad-radom si plniť túžby. Poznáte to, také tie dlhodobé, na ktoré doteraz nebol čas / neboli prostriedky / bolo priveľa výhovoriek… A plniť si ich napríklad aj tak, že už nikdy necúvnem pred žiadnou zaujímavou výzvou, nech jej splnenie vyzerá akokoľvek desivo. Sľúbila som si napríklad, že si dám spraviť tetovanie, ktoré toľké roky odkladám, hoci po ňom túžim. Alebo že budem o sebe menej pochybovať, kvôli čomu som sa zásadne nepúšťala do vecí, v ktorých som mohla zlyhať. Ako sa ukázalo pred koncom roka, obe z týchto predsavzatí ma dostali do tímu bratislavského TEDx-u.
Odjakživa sa mi páčia tetovania. A ak ste sledovali dianie na ostatnom TEDxBratislava, určite viete, že štúdio Wolf Town naň prinieslo bohovskú prestávkovú aktivitu. No nepobavilo by vás kérovanie na krásne celulitídovú kôru pomaranča? Navyše, keď za svoj výtvor môžete vyhrať vlastné tetovanie! Lenže je tu jedno lenže… Nie som človek, ktorý si pri každej príležitosti musí všetko vyskúšať. S neprítomným pohľadom obchádzam aj degustáciu paštét v supermarkete. A tak som sa aj pri tejto prestávkovej aktivite iba postavila nad ašpirujúcich „tatérov“ a sledovala rodiace sa dielka na šupkách banánov a pomarančov. Keď mi však myšlienky začali zalietavať k vytúženej kérke na mojej vlastnej koži, ktorá bezpodmienečne musí mať viacero významov, rozbehnuté hemisféry zrazu dostali skvelý nápad. A tak som prekonala ostýchavosť, sadla si k mašinke a vytetovala som svoj malý mástrpís. Mástrpís, ktorý mi k obrovskému prekvapeniu na konci konferencie vyhral poukaz na tetovanie od Wolf Townu. Vytetovala som „Čokoládu v banáne“.
Asi nikto na poslednom TEDxBratislava nezožal za výhru taký aplauz. Minimálne tá dvadsiatka kolegov, ktorí boli na podujatí so mnou, totiž vedela, ako veľmi chcem a dlho riešim tetovanie. A vidíte? Stačilo k tomu tak máličko! Mesiace po podujatí však ubiehali, moja poukážka na tetovanie pomaly krčila rožky v peňaženke a ja som sa bez presnej vízie akosi nevedela prinútiť k stretnutiu s Bibianou, tatérkou, ktorá mala môj tatoo art dať na papier aj moju kožu. Nakoniec sa so mnou celkom vytrápila, ale dali sme dokopy parádny a, čo si cením najviac, na mieru ušitý návrh. Ibaže s plynúcim časom som bola s celou myšlienkou nechať sa tetovať stále menej a menej stotožnená. Zrazu som sa totiž v súvislosti s mojou vytúženou kérkou nevedela o ničom konkrétnom rozhodnúť. Zrazu tento cieľ nebol cieľ.
A práve vtedy bratislavský TEDx zverejnil ponuku stať sa členom organizačného tímu. Ponuku, ktorú mi ako závislákovi na TED talkoch posielali priatelia a po ktorej som aj sama pokukovala, no introvert vo mne ma presviedčal, že takýto veľkolepý event je nad moje sily. No relatívne nenáročná ponuka a moje predsavzatie neutekať pred výzvami ma presvedčili, aby som to aspoň vyskúšala. A tak som vyplnila dotazník.
Priznávam, nutkanie cúvnuť mnou cuklo rovno trikrát. Najprv keď som sa musela presviedčať do tetovania banánu, hoci o nič nešlo. Ešte horšie boli pochybnosti pri žiadosti o miesto v organizačnom tíme. A najviac som zaváhala, keď mi členka tímu Ivon telefonovala dobrú správu o tom, že od tímu ma berú. Verte mi, zarytý introvert vo mne mal sto chutí jej položiť alebo sa aspoň pekne poďakovať a odmietnuť. Skutočné výzvy však nastávajú, keď sa nám do cesty postaví zodpovednosť, ktorú musíme prebrať. Potlačila som preto naučený zlozvyk ponúkanú zodpovednosť odmietnuť a v duchu novoročného predsavzatia som s narastajúcou radosťou prijala.
Odkedy beriem každú, aj tú najdesivejšiu výzvu, zastávam názor, že ak po niečom veľmi, veľmi túžite a urobíte aspoň malý krôčik zo svojej komfortnej zóny smerom k cieľu, tak ho čoskoro dosiahnete. A niekedy to môže byť oveľa lepší cieľ, než ten, ktorý ste si na začiatku vytýčili. V deň, keď mi volala Ivon, sa mi to potvrdilo aj inak. Denne sa totiž snažím pozrieť si nejaké TED vystúpenie a práve v ten večer som natrafila na talk Kathryn Schulz o tom, či (ne)ľutovať svoje rozhodnutia. Ako ukážkový príklad v ňom spomenula seba a svoje okamžite oľutované tetovanie. Tým nechcem povedať, aby ste si už nikdy nedali nič na kožu iba preto, aby ste predišli výčitkám či ľútosti. A neznamená to ani toľko, že ja sama si už v živote nedám nič vytetovať. Práve naopak, chcem vám pripomenúť, že nemáte odmietať výzvy iba preto, aby ste ich nepokazili či neľutovali. Nemáte sa báť robiť čokoľvek, čo vás zaujíma. Pretože iba tak – s chybami, omylmi a ľútosťou – môžete objavovať svet i seba samých. Nakoniec veď samotná cesta je ten najkrajší cieľ.